Úbohé duše z očistca

V diele Anny Kataríny Emmerichovej Úbohé duše z očistca sa nachádza dojímavé svedectvo o jej duchovných zážitkoch. Autorka opisuje, že keď mala videnia na cirkevných cintorínoch, dostávala od Boha jasný obraz o duchovnej horlivosti a láske veriacich daného spoločenstva – podobne, ako možno podľa stavu polí a záhrad posúdiť usilovnosť a starostlivosť ľudí, ktorí v okolí žijú. Emmerichová hovorí, že jej bolo často dopriate vidieť, ako mnohé duše s nesmiernou radosťou opúšťali očistec a vstupovali do neba.

Zároveň však dodáva, že žiadna služba a pomoc trpiacim dušiam sa nedeje bez boja. Spomína, že už ako malé dieťa a neskôr ako mladé dievča, keď sa modlila pri hroboch, ju zlí duchovia a samotný Nepriateľ často zastrašovali a napádali. Počúvala výkriky, vídala hrozivé zjavenia, bývala zrazená k zemi, strkaná a ťahaná, akoby ju chceli vyhnať z cintorína. No Boh jej dal milosť odvahy – nikdy sa nezľakla a ani o vlások neustúpila. Práve tam, kde sa jej zlo snažilo zabrániť v modlitbe, zdvojnásobila svoje úsilie.

„Ach, koľko poďakovaní som dostala od duší v očistci!“ hovorí Emmerichová. „Keby len ľudia vedeli, akú radosť prináša modlitba za zosnulých – všetko, čo pre ne konáme, je prameňom nekonečnej radosti.“